Je pravda, že vinice na Lubihegyi pomaly ale isto miznú. Buď ich pohltí les, alebo ich vyklčujú noví vlastníci. Ale nebolo to tak vždy.
Vinice Lubihegyi boli zakreslené už v mape z roku 1783. O necelých sto rokov neskôr, 24.8.1877, bolo publikované oznámenie o dražbe z rozhodnutia dedičov, obsahujúce okrem iného „vinohrad n a Lubi vrchu, č. p . 2362 v tešmáckej pozemkovej knihe . 171, v hodnote 300 forintov s úrodou“.
Toto oznámenie predstavuje najstaršiu písomnú zmienku o viniciach na Lubihegyi, ktorú sme zatiaľ dokázali získať.
Názov Lubihegy sa prekladá ako Lubiho vrch. Pomenúvať kopce, lúky a lesy po ich majiteľoch nebolo nič nezvyčajné. Historickou postavou s menom Luby viažúcou sa vyložene k Hontu bol Antal Luby, ktorý bol v roku 1749 prísažným okresu Hont. Išlo teda o človeka s významným postavením.
Lubyovci patrili medzi najstaršie uhorské rody. Ich pôvod sa odvodzuje od kmeňa Hauch Polko. V roku 1230 ich kráľ Endre obdaroval veľkostatkom v Liptove, odkiaľ svoje pôsobenie rozšírili do Ostrihomu, Hontu, Sárosu a Szatmáru.
Na starých mapách je zapísaný nielen Lubihegy, ale aj Hecko puszta, Wollner puszta a Szolc Erdö a ďalšie lúky a lesy pomenované po svojich bývalých majiteľoch. Či bol Lubihegy pomenovaný práve po Antalovi Lubym neviem, ale neviem o nikom a ničom vhodnejšom, čo by vysvetľovalo nezvyčajný názov miesta.
20. storočie na Lubihegyi
Pozemkové knihy katastrálneho územia Tešmák, na území ktorého sa Lubihegy nachádza, boli zničené počas druhej svetovej vojny. Mnohé vlastnícke vzťahy sa spretrhali v dôsledku historických krívd 20. storočia, ktoré sa v 21. storočí snažili napraviť pozemkové úpravy.
Roky sa ľudia na Lubihegy starali o svoje vinice, žijúc si svojim životom. Všetci vedeli, čo kto komu ako a prečo urobil alebo neurobil. Naučili sa existovať jeden vedľa druhého tak, že keď si nepomáhali, tak si aspoň nerobili zle.
Krehký ekosystém vzťahov, ktorý vznikol v 70-tych rokoch, keď veľkí vlastníci rozparcelovali svoje pozemky a rozpredali ich novým malým vlastníkom, sa rozvíjal až do 90-tych rokov. Nové spoločenské a politické usporiadanie prinieslo legalizácie stavieb a premeriavanie pozemkov, úpravu hraníc, reštitúcie, navracanie pôdy. Zároveň postupne starli tí, ktorí stavby v 70-tych rokoch na Lubihegyi začínali.
Ich práve dospelé deti v 90-tych rokoch len málokedy mali záujem o niečo tak nudné ako víkend na starej chalupe na vinici. Nezamestnanosť, rast cien, krachy miestnych podnikov, odliv ľudí do zahraničia a tak ďalej, sa nevyhli ani tomuto kraju.
Záblesk nádeje
Renesancia chalupárčenia nastala začiatkom 21. storočia. Prichádzali ľudia, ktorí hľadali presne toto – nie luxus, ale pokoj, oddych pri práci vo vinici, na záhrade, večer gril a pohár vína. Je pravda, že ich nebolo veľa. Jednými z takýchto ľudí sme boli aj my. Komunita na Lubihegyi bola malá, ale srdečná.
Pamätáme si ešte zelené vinice plné zberačov na jeseň. Ale tí spravidla nenašli svojich pokračovateľov. Vlnu nových majiteľov priniesla pandémia COVID-19. Nastala situácia veľmi podobná osídľovaniu prímestských satelitov, kde každý hľadá čosi, ale sám tomu miestu neponúka nič.
Nie je to tak, že vtedy bolo všetko dobré a teraz je všetko zlé. Je to len iné, ľudia dnes oddychujú inak. Dnes chcú veľký plot, trampolínu, trávnik a bazén.
Zlatý vek na Lubihegyi
Radi spomíname na starého pána, telocvikára na dôchodku, ktorý vlastnoručne vykopal svoju studňu a sám, bez rečí, trpezlivo, vyniesol zeminu a skaly kýblik po kýbliku. Na konci zimných prázdnin ju mal vyhĺbenú.
Spomíname na Feribácsiho, ktorý každý týždeň vyniesol hore strmými úzkymi schodami proviant na víkend aj drevo na kúrenie. Každé letné posedenie so susedmi som sa tešila na jeho nezabudnuteľný prednes vtipov, ktoré som ani ja nepoznala. Ešte aj v ten týždeň keď umrel, strihal vinič.
Szrsen Józsiho som videla chvíľu posedieť len občas na návšteve. Postojačky pil víno aj kávu, robotnícke pivo, a už sa hnal zase čosi robiť. Jeho práca nikdy neskončila a nejakým zázrakom dokázal popri svojich projektoch pomáhať každému, koho poznal. Bol vždy tam, kde bolo treba. Hovoril, že robota je jeho únikom pred bolesťami spôsobenými ochorením, na ktoré sa inak nikdy nesťažoval. Tak ako veľa a s chuťou pracoval, tak sa aj veľa smial a s chuťou rozprával. Jeho hlášky sú zapísané zlatým písomom do fondu našich spomienok. Evička, jeho žena, mala najkrajšiu záhradu v okolí.
Jeho otec vo veku 68 rokov čistil 9 metrov hlbokú studňu. On bol ten, kto sa ako jediný nechal do tej studne spustiť. Bez kyslíka, ten sme mu vháňali pomocou starej ETY, toho vysávača. A keď cez prestávku chlapi chlípali horúci guláš na dvore, ešte mi aj vybehli pomôcť s elektrickým sporákom, ktorý som ja ťahala hore našou lúkou k domu.
Zo spomienok sa na mňa usmieva sympatická suseda, ktorá pestovala nádherné jablká. Na otázku, či si ich môžem odfotiť s doširoka otvorenými očami v rozpakoch preniesla, že to bude pre ňu veľká česť, vraj netušila, že by niečo ak obyčajné mohlo byť zaujímavé.
Súčasnosť
Na Lubihegyi ostalo len málo viníc. V našej časti kopca vlastne len tá naša. Jedna z prvých, jedna z posledných. A hoci jej okolie sa zmenilo na nepoznanie, viničný dom ponúka stále ten istý pokoj, ktorý nás očaroval pri prvej návšteve a vinica stále dáva to víno, ktoré nevzniká nikde inde.
