Naša vinica na Lubihegyi má okolo 75 rokov a viničný dom mal v roku 2024 okrúhlych 50. Pol storočia je doba, počas ktorej sa toho môže zmeniť veľa, a aj sa zmení. Za tie roky má vinica štvrtého vlastníka. Nás. Je jednou z posledných viníc, ktoré ostali na Lubihegyi.
Vinicu s domčekom sme kúpili od starého vinára. Predával ju v úctyhodnom veku 87 rokov z dôvodu ubúdajúcich síl. Obchodu sa on osobne nezúčastnil, všetko vybavovala jeho žena, takže som ho vlastne nikdy nevidela. A to dnes pokladám za jednu z obrovských chýb, ktoré som v živote urobila. Už nikdy si nebudem môcť s Edit Piaf zaspievať “non, je ne regrette rien”.
Pretože ja už navždy budem ľutovať, že som sa so starým pánom nezoznámila.
Pracovala som vtedy ako manažérka s veľmi komplikovaným názvom pracovnej pozície v americkej technologickej spoločnosti. Roky v korporáte moje vnímanie sveta a spôsob života zjednodušili na procesy, ktoré mali zaručiť najvyššiu možnú efektivitu a najmenšiu možnú chybovosť. Viničný dom ma ohúril drevenými dverami a kľúčom ako z rozprávkového hradu, nekonečnou zeleňou a vôňou šíriacou sa z vinice. Hory oproti sa priateľsky vlnili, vyparádené v bohatých zelených sukniach, vo vzduchu bzučali včely a z trávnika žmurkali drobné farebné kvietky.
Prišla nám zmluva, po podpise sme poslali peniaze na účet, urobili návrh na vklad do katastra. A potom nám starý pán oznámil, že buď mu doplatíme za odstúpenie vinice, alebo si tam dorobí svoje posledné víno.
Neverila som vlastným ušiam. Veď vinica je právne naša! V zlatom fonde našich spomienok je aj tá, ako odhodlane beriem telefón, aby som mu to vysvetlila ja, keď sa to nepodarilo môjmu mužovi. Telefonát trval asi dve minúty. Starec nad hrobom, ako som si ho predstavovala ja, bol rázny a direktívny chlap, od ktorého som počula len jednu vetu a veľmi zdvorilo som sa rozlúčila.
Dobre, povedala som si, tak si dorob svoje víno. Dovtedy tam ja nevkročím!
Vinicu kúpil jeho svokor v 50-tych rokoch a vinár od Levoče postavil viničný dom v roku 1974. O päť rokov neskôr ovdovel, jeho žena mala toľko rokov ako ja dnes keď píšem tento článok. To všetko prezrádza archív. Prezrádza aj jeho miesto narodenia. Nižné Repáše, rozprávková dedinka s drevenicami, ktorá sa nachádza 15 kilometrov od slávnej Levoče.
Levoča, tak blízko k môjmu rodnému mestu! Toto je zlý vtip osudu, že som tak hlúpo premrhala šancu na stretnutie so skoro rodákom. Mohla som sa dozvedieť, o Levoči aj Poprade v tých časoch, keď žili moji starí rodičia, ktorých som nepoznala. Mohol sa zoznámiť aj s mojim otcom, s ktorým by si mali toľko čo povedať. Mohli sme sa dozvedieť, aké to bolo, presťahovať sa spod Levočských vrchov pod Börszönyi. Aké to bolo, starať sa o vinicu? Vyhĺbiť pivnicu? Vtedy v roku 1974 … Mohli sme sa zhovárať o víne aj včelách, o poľovníckych chodníčkoch. O lesoch a poliach, ktoré nás obkolopujú. O ľuďoch. O tom, na čo a hlavne na koho si dávať pozor.
Hoci, kto je dobrý a kto zlý, sme zistili aj sami.
Dnes som skutočne šťastná a veru som si aj vydýchla s úľavou, že som poslúchla manžela a nechali sme ho dorobiť jeho posledné víno. O rok navždy opustil tento svet.
Taký je kolobeh života. Urobiť svoje víno a umrieť.
Ostala po ňom vinica a les, záhrada a lúky. Knihy, pre ktoré už nikdy neprišiel. Obraz s výjavom z poľovačky a do rámu osadené diviačie zuby.
Diviak je symbolom odvahy. A tej sme veru potrebovali veľa.
